Za základ argumentácie považujem postoj, ktorý rieši našu vlastnú zodpovednosť a nie zodpovednosť iných. Malo by nám teda ísť o zodpovednosť európskych inštitúcii a nie Ameriky, Ruska, či samotnej Ukrajiny. Pre riešenie prípadných konfliktov v Európe slúži mierová politika a pre riešenie vonkajších konfliktov bezpečnostná politika spoločenstva európskych krajín. Tieto politiky možno považovať za poslanie.
V prípade mierovej politiky je jej základom rozvíjanie vzťahov a riešenie sporov zásadne mierovou cestou a dialógom. Ak ale ani raz nezaznela výzva pre znepriatelené ukrajinské strany na bezpodmienečné zastavenie bojov a okamžité začatie rokovaní, tak poslanie mieru európskej politiky sa nenapĺňa. Ak MMF podmieňuje finančnú pomoc Ukrajinskej vláde len ovládnutím vzbúreneckých regiónov, tak ju tým vyzýva k použitiu vojenskej sily. Ak európske inštitúcie neodsudzujú takýto prístup, je to opäť len zlyhanie mierového poslania.
V prípade bezpečnostnej politiky je prvým problémom spôsob jej vnímania. Európske krajiny ju vnímajú ináč ako neeurópske krajiny. Základom našej bezpečnosti je NATO. Organizácia, ktorá je výlučne vojensko-politická sa označuje za mierovú organizáciu. Znie to ako "tábor mieru" používaný pri štátoch Varšavskej zmluvy. Vojenské organizácie majú nepochybne aj mierový efekt, ale označovať ich dominantne za mierové je nepoctivé. Vojenské bloky považuje okolie za jednoznačne vojenské a často aj za vojnové. A toto vnímanie musíme brať do úvahy pri každom našom rozhodnutí. Mierové snahy našej "mierovej organizácie" môžu byť zvonku vnímané ako vojnové snahy, čo musí byť zdrojom prehlbovania, alebo vznikania konfliktov.
Druhým problémom západnej bezpečnostnej politiky je filozofia budovania bezpečnosti. Jej základom je sila a odstrašovanie. Napriek všetkým rečiam a eufemizmom, je to pokračovanie filozofie z dôb studenej vojny. Cesta odstrašovania je cestou zvyšovania napätia. Ak nemá prerásť do vojny, tak je potrebný opačný trend - politika dôvery a uvolňovania. Tak isto ako pri ukončovaní studenej vojny. Rozširovanie NATO nebudí dôveru. Právo vstupu do NATO nemusí byť porušené, ale povinnosť neprijímania v záujme uvolňovania by mala byť dodržaná. V takom prípade sú geopolitické mocenské centrá nútené spoločne garantovať nedotknuteľnosť tretej strany a súčasne vykonávať kroky dokazujúce vzájomné neohrozovanie. Keď tak mohlo vydržať Rakúsko celú studenú vojnu, prečo by to neplatilo dnes pre inú krajinu. Keď s Čínou môžme rozvíjať rozsiahly obchod bez jej členstva v EÚ, prečo by to nemohlo platiť v prípade akejkoľvek inej krajiny.
Spoločným problémom mierovej a bezpečnostnej politiky Európy je ich svojbytnosť. Bezpečnostná je spojená s americkou, takže môžme uvažovať len o jej obmedzenej svojbytnosti. Mierová je vyjadrená procesom európskej integrácie a o svojbytnosti by sme už mohli hovoriť. Ak ale nie je schopná nekompromisne presadzovať hodnoty, ktoré deklaruje ako svoje najvyššie, tak ciele vyplývajúce z týchto hodnôt nemôže dosiahnuť.
Ako som už písal v článku "Ukrajina je našim predobrazom", medzinárodný rozmer ukrajinskej krízy stojí do značnej miere na expanzívnosti monetárneho systému, ku ktorému treba priradiť obvyklé dôvody konfliktov. Ak mám pomenovať v tejto konkrétnej kríze tie, ktoré sa týkajú našej strany konfliktu, tak sú to naša vlastná nedôslednosť, sebastrednosť a historická zotrvačnosť. A nad tým všetkým nedostatočná nezávislosť a nepriznaná viera v neomylnosť.
